Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje podľa Ústavy Slovenskej republiky

Podľa Ústavy Slovenskej republiky Čl. 23

(1) Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.

(3) Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené ZÁKONOM,

V Slovenskej republike ZÁKON schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky. 150 poslancov zvolených v slobodných voľbách, ktorí sľúbili pri nástupe do funkcie zložením poslaneckého sľubu na Ústavu Slovenskej republiky !

ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.

Nie som ústavný právnik, avšak viem z praxe so zákonmi, že ak je v právnom predpise „a“ tak sa to považuje za podmienku, že musí byť splnená súčasne. Inak je to v prípade, ak je v právnom predpise spojka “ alebo „… vtedy je alebo ako jedna z možností…

v definícii je “ a na vymedzených územiach“… viac nechám na ústavných expertov… ja len čítam, čo kde je napísané…

(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.

(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Rozdiel je konanie štátnych orgánov PODĽA ZÁKONA A NA ZÁKLADE ZÁKONA. Sú to dve principiálne odlišné dva rôzne právne postupy.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky už zrejme o tomto vedia, avšak…

„Plošné testovanie“ občanov Slovenskej republiky alebo „skríningové testovanie“ spoluorganizujú aj mestá a obce, primátori miest a starostovia obcí. Určitú zodpovednosť majú aj poslanci mestských a obecných zastupiteľstiev.

Len pripomínam, že podľa zákona o obecnom zriadení, primátori miest, starostovia obcí, poslanci mestských a obecných zastupiteľstiev pri nástupe do funkcie skladajú sľub s tým, že budú dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky…

::: Ústava Slovenskej republiky TU :::